Kapitola 2: Ako som k mačkám dostala mojich fotríkovcov...

Už pred návštevou mojej prvej výstavy mačiek som presne vedela, ako to so mnou dopadne.
Aj dopadlo. V podstate takmer hneď v deň výstavy som bola rozhodnutá, že chcem mačku aj doma. Asi o dva týždne som si bola svojho „vyvoleného" obhliadnuť.
Keďže však stále bývam pod jednou strechou s rodičmi, bolo treba patrične pripraviť aj ich. A tu narazila kosa na kameň.

Moja mať síce po skúsenostiach s Morgianou a jej synátorom Morgothom si za tú krátku dobu mačky dosť obľúbila, avšak prekonať jej posadnutosť čistotou sa mi javilo ako dosť ťažký oriešok.
No ale čo sa týka otca, v jeho prípade nešlo o oriešok, ale hneď kokosový orech. Len čo som opatrne nadhodila, že chcem mača, hneď som si samozrejme vypočula celú prednášku – o tom, že „mačka do bytu neexistuje, to si vyhoď z hlavy, všetci chodíme do práce, tak kto by sa o ňu staral, bude nám kadiť a čurať po byte a ja mačky vôbec nemám rád". Koniec.

No, pomyslela som si svoje a asi o dva týždne som išla na poštu zaplatiť zálohu za krásneho exotického kocúrika. Takto teda prebehla moja „príprava" rodičov na príchod nového člena rodiny.
Mamina sa s mačkou v byte postupne začínala zmierovať, tatko ale pri každej príležitost nezabudol pripomenúť, že „on mačky neznáša". Dávať jesť kocúriskovi rozhodne neplánoval, rovnako ako čistiť po ňom hajzlíky a „bude samozrejme zavretý len v tvojej izbe a na chodbe, inde prístup mať nebude!!!".

Fotrík mal smolu, že ho poznám ako hodinky, takže podobné „argumenty" ma nerozhádzali ani v najmenšom.
Prišiel deň D. Zatiaľ čo ja /s otvoreným nadšením/ a mama /so skrývaným nadšením/ sme pripravovali mačacie záchodíky, otec frflal už od rána na celý svet.
Priznám sa, bola som zvedavá, ako zareaguje na malé mačacie klbko, ale predtuchu som mala už dávno.
Nesklamala ma. Len čo Boyo suverénne vypochodoval z prenosky, tatko hneď kľačal na kolenách a nasledoval po štyroch kocúrika všade tam, kam išiel, kocúrik sem – kocúrik tam. Viac sa ho Boyo nezbavil. Prvé dni som konečne zažila, aké je to nebyť jedináčikom a mať mladšieho súrodenca. Kocúrik bol samozrejme stredobodom pozornosti oboch rodičov. Keď im milostivo prejavil čo len najmenší náznak priazne, naši sa vznášali v siedmom nebi.

Po tejto skúsenosti som im smelo predostrela, že o dva týždne tu budeme mať ďalšieho kocúrika. Vôbec neprotestovali.
A ako to u nás vyzerá dnes? Boyo a Bruno majú samozrejme prístup do celého bytu, najradšej sa vyvaľujú v spálni na posteliach. Keď majú siestu, rozpráva sa u nás zásadne len v zvukovej hladine s frekvenciou pod 16 Hz /infrazvuk/, aby sa kocúrikovia náhodou nezobudili. Zo stolov sa dali preč „všetky nepotrebné veci, na ktoré beztak len sadal prach", aby sa kocúrikovia mohli v lete na stoloch nikým a ničím nerušení chladiť. Korytnačky a andulky, ktoré mama chce dať z domu už aspoň desať rokov, už preč dať nemôžeme, lebo ich sledovanie je obľúbenou zábavkou kocúrov. Mame už nerobí problém poutierať chlpy zo stola alebo semtam dvihnúť z koberca hovienko, ktoré sa Brunovi zachytí na srsti na zadných labkách. Dokonca!!! tatko začal pravidelne vysávať celý byt, aby nošteky našich kocúrikov nedýchali prach a nekýchali.

Takže takto to teda u nás vyzerá. Ešte chvíľu a budem sa musieť odsťahovať. Mačky predsa potrebujú – oficiálne – mať aspoň jednu izbu len pre seba...