Kapitola 1: Ako som sa dostala k mačkám...

Začalo sa to tým, že ujo u nás na dvore v senníku objavil potkana. Poviete si – na dedine žiadny zázrak. Po pár dňoch skúmania a vedeckého zhodnocovania sa mi však podarilo skonštatovať, že nejde o potkana, ale o maličké, možno päťtýždňové mačiatko. Nech je nám odpustené, ale snáď nás ospravedlní to, že sme odjakživa boli zanietení psíčkari a nie zanietení mačkári.

Z potkana sme síce nadšení neboli, ale nové mačiatko v našich kruhoch spôsobilo rovnako prinajmenšom rozpaky. Najrozpačitejšie sa tváril náš Baruš, sedemdesiatkilový novofundlanďan, ktorý sa odjakživa tváril ako kráľ dvora - a čo si budeme čo nahovárať, pri porovnaní jeho a mojej váhy ako jeho paničky ním aj jednoznačne bol.

Malé čierne klbko nás od prvých okamihov jeho objavenia považovalo priam za strašidlá. Za ten živý svet si nechcelo dať vysvetliť, že už konečne chceme prestať hovoriť mu „to" a neustále pred nami utekalo. No čo, aj tak sme počítali s tým, že mača ako prišlo, tak aj odíde.

Ku podivu, čierne klbko neopúšťalo priestory senníka a po pár dňoch sa dokonca odvážilo vyliezť na slniečko /samozrejme keď sa niekde mihli dvojnohé strašidlá, už aj prášilo preč/. Krotiteľské metódy môjho bratranca, založené na žrádielku /fakt primitívne, ale účinné/ však spôsobili, že mačiatko zhruba po dvoch týždňoch začínalo dvojnohé strašidlá považovať za niečo, čo teda bude akceptovať – keď už musí...

A tak jedného krásneho dňa sa malé čierne klbko začalo s dvojnohými strašidlami hrať. Ešte stále sme mačiatko oslovovali „to" - s výnimkou mojej mamy, ktorá ho oslovovala „diabol" kvôli čisto čiernemu kožúšku - odhalenie však už bolo len otázkou času. Konečne sa mi podarilo mača vziať na ruky. Hups – máme mačičku!

Pravdupovediac, moc nadšená som z toho nebola - mačka na dvore bez príslušných opatrení nie je žiadna výhra. Avšak – v prvé dni sme aj matne uvažovali, že ju dáme k ujovi, ktorý mačku chcel – aj napriek tomuto „hendikepu" sme vedeli, že Morgiana /takto ju prekrstila z „diabla" opäť moja mama/ už od nás neodíde.

Už menej presvedčený o potrebe prítomnosti mačaťa na dvore bol Barry. Len čo sa Morgiana osmelila a začala chodiť aj mimo senník, Barry okamžite svojím vreskotom dal najavo, čo si o mačkách myslí. Ani omylom si nechcel dať vysvetliť, že zvieraťom číslo jeden je pre nás stále on – chvalabohu /pre nás a pre Morgianu/, mal vyčlenený svoj priestor na dvore, takže naháňať ju nemohol.

Morgi, aj keď spočiatku pri brechote utekala, veľmi rýchlo zistila, že po reve nenasleduje žiadny útok a tak Barryho snaženie začínala postupne jednoducho ignorovať. Zistila, že minimálne polovicu dvora a celú záhradu má len a len pre seba a podľa toho sa aj začala správať. Barry, vidiac, že krpaňa si z jeho brechotu nič nerobí a ujde akurát vtedy, keď ju opľuje a aj to maximálne len pobehne tak o jeden meter, postupne rezignoval.

Od tohto okamihu sme však mohli pozorovať evidentné zbližovanie nášho havkáča s naším mňaukáčom.
Po pár týždňoch sme mohli už len sucho skonštatovať, že Morgi trávi podstatne viac času v Barryho polovici dvora - naháňaním sa pomedzi Barryho labky, chytaním jeho nosa alebo len strpením Barryho oblizovania svojho kožúška - než vo svojej a nám bolo jasné, že toto malé stvorenie sa u nás už definitívne zabývalo.

A ja som začínala tušiť, že od tohto okamihu ma budú mačky po boku psov sprevádzať po celý môj život. Vedela som to pri narodení nášho prvého vrhu mačiatok, pred návštevou prvej mačacej výstavy, vedela som to pred zaobstaraním si prvého kocúrika k nám do bytu, vedela som to pred zaobstaraním si druhého kocúrika k nám do bytu.

Takže takto som sa na staré kolená nechala zpsychopatizovať. Dosť čo mi hrabe zo psov celý život, začalo mi hrabať aj z mačiek. Ale v tom dobrom slova zmysle. A za toto všetko vďačím v podstate potkanovi.